Môj milovaný hráškožrút
Čo je veľa, to je veľa... Jedného krásneho, no neskutočne horúceho večera, som našla v Ambinom pelechu šupky z hrachu. Tak ma nahnevala predstava, ako ich ťahá zo smetného koša, že keď ma zočila, radšej sa mi pratala z cesty.
No, smeti som teda upratala, kôš dobre uzatvorila a dúfala som, že Ambruša od nového zlozvyku rýchlo upustí... Celá táto moja predstava bol ale omyl! Môj pes nie je žiadny smetiar!
O hodinu po návrate do izby som zbadala opäť ten istý chliev. Šupky na zemi, Ambra spokojná na deke... Otočila som sa "na opätku" a išla som kuknúť do kuchyne. Kôš na svojom mieste, pevne uzatvorený... a tak blúdim pohľadom ďalej. Na zemi pri stole stojí debnička s hráškom, ktorý sme ešte nestihli vylúpať a v ňom Ambrina najobľúbenejšia hračka - pískajúca žirafa!!! No skoro som išla do kolien! Ako keby nič som prišla do izby, sadla si pred telku a ako tajný špión som číhala, kedy sa Ambra vyberie na lov. Keď sa nenápadne zdvihla s loptičkou v zuboch a smerovala do kuchyne, nazrela som za ňou. Ambra nenápadne vymenila hrášok za hračku a spokojná sa vrátila do pelechu. Hrášok v tej jej veľkej tlame nebolo vôbec vidieť! Zvedavosť mi nedala, a tak som ju sledovala ďalej. Ambra nezožrala hrach v šupke, ale krásne si ho vylúpala!!!
Priala by som vám vidieť ten blažený pohľad, keď chrúmala svoj zaslúžený úlovok.
No, keď som rozdýchala genialitu svojho psa, odobra som sa do kuchyne a zbierku hrášku som uložila na nedosiahnuteľné miesto. Keďže som Ambre vrátila naspäť zbierku hračiek, obe sme boli nakoniec spokojné.
